Bratislava
13. decembra (TASR) - Herečka Oľga Vronská bola členkou Činohry
Slovenského národného divadla (SND) a bratislavskej Novej scény. Diváci
si ju však pamätajú z množstva filmov a televíznych inscenácii. V nedeľu
13. decembra uplynulo od jej narodenia 100 rokov.
Oľga Vronská, vlastným menom Oľga Wagnerová, sa narodila 13. decembra
1920 v Levoči. V roku 1941 absolvovala štúdium herectva na Štátnom
konzervatóriu v Bratislave a potom nastúpila do Činohry Slovenského
národného divadla (SND) v Bratislave. Vytvárala tu postavy mladých
hrdiniek, ktoré v jej stvárnení prerástli rámec naiviek a nadobudli
kontúry zložitejších plastických charakterov.
Keď v roku 1946 vzniklo v Bratislave nové divadlo s názvom Nová scéna,
ktorého úlohou bolo rozšíriť žánrovú i štýlovú pestrosť a rozvinúť
rôznorodé formy divadelného prejavu pre širšie ľudové vrstvy, odišli do
neho aj niektorí členovia SND. Jednou z týchto herečiek bola aj Oľga
Vronská. Na scéne tohto divadla pôsobila až do odchodu do dôchodku v
roku 1981. Na Novej scéne sa jej herectvo, inklinujúce k tónom trpkej
tragiky uplatňovalo rovnako v činohre ako aj v hudobných komédiách.
Vo filme a v televíznych seriáloch vytvorila okolo 70 postáv, ktoré –
hoci išlo o prevažne menšie roly– vyznačovali sa Vronskej presvedčivým
a originálnym hereckým rukopisom.
Oľga Vronská debutovala v roku 1949 epizódnou úlohou v titule Katka
slovenského režiséra Jána Kadára – ktorý v dvojici s Elmarom Klosom
vytvoril zásadné diela československej kinematografie vrátane oscarovej
snímky Obchod na korze. Po epizódnej úlohe v snímke Paľa Bielika Lazy sa
pohli (1952) hrala Vronská v na svoju dobu odvážnej a nadčasovej
filmovej satire Čert nespí, ktorú nakrútili František Žáček a Peter
Solan v roku 1956.
Nasledovali divácky obľúbená tipovacia veselohra Šťastie príde v nedeľu
(Ján Lacko, 1958), v tom istom roku tiež film Statočný zlodej podľa
známeho príbehu o Jožkovi Púčikovi od Ivana Stodolu a Ivana Bukovčana.
O rok neskôr si Vronská zahrala domovníčku v prvej pôvodnej slovenskej
detektívke Muž, ktorý sa nevrátil (Peter Solan, 1959).
Vronská sa objavila aj vo futbalovej komédii Skalní v ofsajde (Ján
Lacko, 1960). Zahrala si v poviedkovom filme Petra Solana Tvár v okne
(1964), ktorý predznamenal nástup novej vlny v slovenskej
kinematografii. Andrej Lettrich obsadil Vronskú do svojich detektívnych
príbehov Smrť prichádza v daždi (1965) a Volanie démonov (1967). Hereckú
príležitosť jej ponúkol aj Juraj Jakubisko vo filme Zbehovia a pútnici
(1968).
V roku 1973 ju režisér Jozef Zachar obsadil do snímky Očovské pastorále,
zahrala si tiež v divácky obľúbenom filme Martina Ťapáka Sváko Ragan,
či v menej známom filme Cnostný Metod z obdobia Slovenského štátu, ktorý
nakrútil Ján Lacko v roku 1979. Svojrázne herectvo Oľgy Vronskej mohli
diváci vidieť aj v obľúbenom filme Pásla kone na betóne režiséra Štefana
Uhera (1982). Do jej filmografie patrí tiež Anička Jurkovičová, ktorú
Ján Lacko nakrútil v roku 1983, či Tichá radosť Dušana Hanáka (1985).
Poslednými filmami, v ktorých sa Oľga Vronská objavila, sú Všetko čo mám
rád a Orbis Pictus Martina Šulíka (1992, 1997), Rivers of Babylon
(Vladimír Balco, 1998) a televízny film Martina Šulíka Zabíjačka (1998).
Herečka sa objavila aj v seriáloch Moje kone vrané (1980) alebo Život
bez konca (1982). Oľga Vronská zomrela 3. mája 2002 v Bratislave.
0